Bratislavský rodák, syn hudobného skladateľa Alexandra Albrechta.

Ján Albrecht

(7. január 1919, Bratislava – 20. november 1996, Bratislava)

Hudobný pedagóg, violista, estetik, muzikológ, editor nôt starej hudby, esejista, teoretik výtvarného umenia, prekladateľ, zakladateľ súboru starej hudby Musica Aeterna..., tým všetkým bol Profesor Ján Albrecht, v kruhu blízkych nazývaný Hansi. Pochádzal z patricijskej rodiny, v ktorej sa ctili hodnoty ako vzdelanie a láska k umeniu, ale aj úcta a pochopenie v medziľudských vzťahoch či filantropia. Ako syn popredného skladateľa, dirigenta a učiteľa Alexandra Albrechta bol Hansi od malička obklopený hudbou. Ich domov bol miestom častých stretnutí a rozhovorov ľudí spätých s kultúrou a umením. Medzi otcových priateľov patrili aj skladatelia ako Ernő Dohnányi, Franz Schmidt či Béla Bartók, ktorý u Albrechtovcov pri svojich návštevách Bratislavy zvykol aj nocovať. Matka Margaréta, pochádzajúca zo šľachtickej rodiny von Fischer, študovala ako vôbec prvá žena v histórii školy na Filozofickej fakulte Alžbetínskej univerzity v Bratislave a neskôr pôsobila ako profesorka cudzích jazykov – francúzštiny, nemčiny, maďarčiny a angličtiny. V jej rodine sa výrazne prejavovali aj umelecké vlohy – napríklad Hansiho bratranec Eugen Lehner bol huslistom v svetoznámom Kolischovom kvartete a neskôr v Bostonskej filharmónii. Talent na jazyky zdedil po matke aj Hansi a už na základnej škole vedel plynule rozprávať po nemecky, maďarsky a francúzsky. Ako študent (najmä na gymnáziu) však podľa známok patril skôr k horším žiakom. Spôsob výučby mu nesedel, pretože ako sám neskôr tvrdil – škola „obmedzovala jeho osobnú slobodu“. Svoj čas najradšej trávil v príjemnom umeleckom prostredí domova, kde sa mohol venovať svojim trom najväčším vášňam – „trom M – muzike, matematike a maliarstvu“. Neskôr už popri zamestnaní (účtovník) začal študovať hru na viole, najskôr na Konzervatóriu v Bratislave a potom aj na Vysokej škole múzických umení (VŠMU). Istý čas sa živil ako orchestrálny hráč operného orchestra SND, avšak väčšinu života sa venoval najmä pedagogickému pôsobeniu na viacerých vysokých školách a na Konzervatóriu.

Rodina

Ján Albrecht bol dvakrát ženatý. Jeho prvá manželka Gertrúda Sanová, ktorú volali Traudl, bola prekladateľkou a profesorkou nemeckého a anglického jazyka. Práve jej neskôr vďačil za to, že mu pomohla rozhodnúť sa pre štúdium hudby na VŠMU. Zároveň je veľmi pravdepodobné, že vďaka tomu, že bola v odboji (za čo bola internovaná v pracovnom a koncentračnom tábore v Seredi), dostala rodina Albrechtovcov výnimku a ako občania hlásiaci sa k nemeckej národnosti nemuseli opustiť Bratislavu po tom, čo vstúpili do platnosti tzv. Benešove dekréty. V šesťdesiatych rokoch sa Ján Albrecht po rozvode s Gertrúdou zosobášil s knihovníčkou Vierou Surovcovou, rodenou Petrivaldskou, praneterou slovenskej spisovateľky Boženy Slančíkovej-Timravy. Pani Vierka bola až do Albrechtovej smrti jeho veľkou oporou a doma mu vytvárala priaznivé prostredie, v ktorom sa mohol naplno venovať svojej umeleckej činnosti. Žiaľ, obe manželstvá zostali bezdetné.

Ján Albrecht sa pre mnohých hudobníkov, muzikológov a skladateľov stal jedným z najdôležitejších inšpiračných žriediel na ich ceste k umeniu. Ako zanietený pedagóg sa svojim študentom venoval nielen na pôde školy, ale najmä vo svojom domove na Kapitulskej ulici č. 1, v jednom z najstarších domov starej Bratislavy neďaleko Dómu sv. Martina. Zastával názor, že učiteľ by „nemal vystupovať ako neomylná autorita, ale mal by zostať zraniteľným partnerom študujúceho – čiže človekom“. Do Albrechtovho „Domu otvorených dverí“, ako ho zvykli prezývať, mali prístup všetci (nielen jeho oficiálni žiaci), ktorí si chceli zamuzicírovať, počúvať hudbu či diskutovať pri šálke čaju alebo kávy. Hansi mal bohatú knižnicu s obrovským množstvom nôt, kníh a nahrávok, do ktorej mal prístup každý, kto mal záujem. Mnohí tak mohli spoznať diela, ku ktorým by sa za čias komunizmu inak nedostali. Hansi mal totiž mnoho priateľov a odborných kontaktov aj v zahraničí, s ktorými udržiaval pravidelnú komunikáciu – a to nielen v oblasti hudby, ale napríklad aj vo výtvarnom umení. Od svojho bratranca Thomasa Messera, dlhoročného riaditeľa Guggenheimovho múzea v New Yorku (svetoznámej galérie moderného umenia), pravidelne dostával katalógy s reprodukciami obrazov. V kontakte bol aj s maliarmi Emilom Noldem či Oskarom Kokoschkom. Okrem toho mal známosti aj v diplomatických kruhoch.

V rámci hudobných stretnutí v dome Albrechtovcov sa hrávala najmä stará hudba (ars nova, renesancia, barok), ale aj diela klasicizmu, romantizmu a súčasná hudba. Hansi zastával názor, že hudbu môže človek najlepšie spoznávať, ak ju aj sám hrá. Prítomných oboznamoval tiež so zaujímavosťami o diele či jeho autorovi a približoval súvislosti skladby s dobou vzniku, inými umeniami a pod. Okrem toho pripravoval návštevníkom aj veľmi obľúbené hudobné kvízy, hádanky a niekedy hrával aj vtipné scénky. Svojou charizmatickou osobnosťou s jemne predkloneným postojom, špecifickým úsmevom a prižmúrenými očami, ohromným množstvom vedomostí nielen z oblasti umenia a zároveň svojou skromnosťou a láskavosťou dokázal nadchýnať a spájať rôzne generácie (nielen) hudobníkov. Prejavoval srdečný záujem o druhých a ak mal niekto problém, snažil sa vždy pomôcť najlepšie ako mohol. Bol taký dobrosrdečný, že druhým ani nedokázal závidieť a každému všetko doprial. I keď mal aj odporcov, on sám nepriateľstvo nepestoval. Vyznával životný optimizmus, a z toho, čo nebolo v jeho silách zmeniť, si nerobil ťažkú hlavu. Každý neúspech bral ako novú výzvu. Hansi bol veľmi spoločenský, ľudí dokázal rozosmiať, ale aj im načúvať. Rád debatoval nielen doma pri káve či čaji (dostával čaje z celého sveta), jemne zahalený v opare zo svojej fajky či viržinky, ale aj v cukrárni, kaviarni alebo pri prechádzkach rôznymi kútmi Bratislavy. Napriek tomu, že trpel viacerými chorobami a prekonal niekoľko závažných operácií, nikdy sa nesťažoval a oplýval láskou k životu (vrátane dobrého jedla) a k svojej práci až do náhleho úmrtia. 20. novembra 1996 skonal v prostredí čarokrásnej záhrady svojho domu na Kapitulskej. Ján Albrecht je pochovaný na Ondrejskom cintoríne v Bratislave v hrobke rodiny von Fischer. Jeho odkaz ďalej šíri nielen súbor pre starú hudbu Musica Aeterna, ktorého bol duchovným otcom a zakladateľom, ale aj občianske združenia Albrechtforum https://www.albrechtforum.com/ či Albrechtina https://www.albrechtina.sk/. Hansiho meno nesie v čestnom názve okrem našej školy aj Hudobná a umelecká akadémia Jána Albrechta v Banskej Štiavnici. V intenciách Hansiho prístupu sa aj naša Základná umelecká škola Jána Albrechta snaží poskytovať pre svojich žiakov príjemné a inšpiratívne prostredie pre rozvoj ich umeleckej i ľudskej osobnosti a pravidelne usporadúva celoslovenskú súťaž v komornej hre Musica Camerata Ján Albrecht https://musicacamerata.sk/, ktorej umeleckým garantom a predsedom poroty je Peter Zajíček, dlhoročný umelecký vedúci súboru Musica Aeterna.

„Umenie je najväčším darom, ktorý dáva človek sebe samému.“

Ján Albrecht

Celoživotná práca Jána Albrechta bola ocenená udelením docentúry a profesúry. Bratislavský hudobník, ako sa sám v poslednej publikácii nazval, odišiel na večný odpočinok 20. novembra 1996. Mesiac nato udelilo Mestské  zastupiteľstvo hlavného mesta SR Bratislavy prof. Jánovi Albrechtovi  za jeho celoživotné dielo Cenu hlavného mesta SR Bratislavy in memoriam.

PUBLIKÁCIE KNIHY:

• Podoby a premeny barokovej hudby. Opus, Bratislava
• Eseje o umení. Opus, Bratislava
• Človek a umenie. Národné hudobné centrum, Bratislava
• Spomienky bratislavského hudobníka. Vydavateľstvo PT, Bratislava
• Duchovný svet krásy. PT Verlag, Bratislava

Hudobný skaldateľ V. Godár o A. Albrechtovi:

„Hansi – tento neopísateľný unikátny meteorit ľudskosti, ktorý nám všetkým vedel poľudštiť  nielen dusivú atmosféru normalizácie, či časté krízy našich muzikantských štúdií, pri každom z nás stál ako opora a nezištný priateľ v akejkoľvek životnej situácii. Tento „rektor univerzity na Kapitulskej“ nám otváral svet hudby, ktorý je úzkymi nitkami spojený nielen so svetom ostatných umení, ale aj s najhlbšou ľudskou podstatou.“